Úvod / Akútne interné stavy / Omyly o záchrannej zdravotnej službe a prvej pomoci

Omyly o záchrannej zdravotnej službe a prvej pomoci

omyly o záchrannej zdravotnej službe a prvej pomociO tom, ako presne funguje záchranná služba, nemá väčšina ľudí príliš presnú predstavu. V nasledujúcom článku vyvrátime niektoré všeobecne obľúbené a rozšírené omyly o záchrannej zdravotnej službe a prvej pomoci.

Najdostupnejšie a zároveň najabsurdnejšie informácie o záchrannej službe si verejnosť zbiera z naivne – fantazmagorických televíznych seriálov, v ktorých idú záchranári z akcie do akcie a jedna je nebezpečnejšia ako druhá. Typický zásah potom prebieha tak, že nejaká sexi záchranárka v priliehavej kombinéze vyťahuje z rozbúrených vôd zdivočenej rieky plačúce dieťa, pochopiteľne po tom, čo sa do vĺn vrhla z nízko letiaceho vrtuľníka istená prádelnou šnúrou.

Skutočnosť ako prebiehajú záchranárske výjazdy je samozrejme podstatne prozaickejšia: len s malou nadsádzkou sa dá definovať “priemerný” pacient záchranky ako 75 ročný dôchodca, ktorému je už tri dni horšie ako zvyčajne.

V tomto článku je preto zhrnutých niekoľko najobvyklejších skreslených predstáv, s ktorými sa záchranári stretávajú v každodennej praxi.

Ak niekto nečakane skolabuje, je dobre mu aspoň podložiť hlavu


Toto je jeden z najstrašnejších a súčasne najčastejšie vídaných omylov, ktorý stojí každodenne ľudské životy.

Predklonenie hlavy u pacienta v bezvedomí vedie s istotou k uzavretiu dýchacích ciest a následnému uduseniu postihnutého.

Práve tak už bolo doslova zabitých svojimi “záchrancami” mnoho epileptikov, diabetikov a kardiakov. Pacient v bezvedomí alebo s poruchou vedomia by sa mal prinajmenšom položiť na chrbát na rovnú podložku. Ak nedýcha, treba hlavu zakloniť a prípadne začať s umelým dýchaním. Ak dýcha, je najlepšia stabilizovaná poloha na boku ako prevencia vdýchnutia zvratkov.

Najúčinnejšou záchrannou pomocou je záchranársky vrtuľník

Nasadenie vrtuľníka má svoje opodstatnenie u necelého pol percenta prípadov, ktoré riešia záchrannej služby. Navyše má viacero obmedzení – nezabudnime že 50% času z hľadiska celoročného priemeru je na našom území súmrak alebo tma, a teda priamy zásah vrtuľníka v teréne je veľmi náročný a často vôbec nemožný. Ak pripočítame k tomuto obdobiu aj obdobia so zlým počasím (hmly, silný vietor, nebezpečenstvo námrazy), je pre leteckú záchranu reálne využiteľných v priemere cca 30 – 40% z 24 hodín (viac na jar a najmä v lete, menej na jeseň a v zime ).

Technické oneskorenie medzi prijatím výzvy a skutočným štartom vrtuľníka je (v závislosti od typu, počasia a ďalších okolnostiach) najmenej 3 – 5 minút, často podstatne viac (napríklad keď je vrtuľník pri zlom počasí uložený v hangári).
Z toho vyplýva, že systém záchrannej služby musí byť organizovaný tak, aby si spoľahlivo poradil aj bez pomoci vrtuľníkov a v drvivej väčšine akcií kde je vrtuľník nasadený je tiež na mieste podstatne skôr pozemná posádka záchrannej služby. Tá pacienta zaistí a odovzdá ho posádke vrtuľníka len k ďalšiemu transportu.
Hlavný význam leteckej záchrannej služby nie je teda v “rýchlom” zásahu, ale v šetrnom, rýchlom a priamom transporte na špecializované pracovisko. To sa týka najmä závažných mnohopočetných úrazov, popálenín, úrazov miechy, veľkých ciev a niektorých závažných ochorení (napr. úrazom spôsobené či samovoľné krvácanie do mozgu), ktoré vyžadujú ošetrenie v špecializovaných centrách.

Druhou veľkou oblasťou kde sa používa záchranársky vrtuľník je záchrana v neprístupnom teréne – najmä na horách, ale aj v odľahlejších rekreačných oblastiach, údoliach riek pod.

Tu je naopak často práve vrtuľník jediným prostriedkom, ktorý sa k chorému dostane v relatívne krátkej dobe. Podobnú logiku majú aj zásahy na významných a frekventovaných cestných ťahoch, kde je niekedy pri nehode pozemná dostupnosť miesta sťažená. Takých situácií, kde je potreba zasiahnuť na mieste z akéhokoľvek dôvodu neprístupnom pre pozemnú zložku, je ale v reáli úplné minimum.

Vrtuľník sa tiež príliš nehodí pre transport pacientov, ktorých životné funkcie nie sú aspoň relatívne stabilné. Záchranárske vrtuľníky sú spravidla pomerne malé a pacient je v nich často uložený vo veľmi stiesnených podmienkach. Nie je preto ľahké a často ani možné vykonávať niektoré život zachraňujúce úkony. K tomu sa ešte pridajú pre všetky vrtuľníky typické vibrácie, ktoré nepriaznivo ovplyvňujú činnosť monitorovacích prístrojov.

Pre transport pacientov v skutočne kritickom, nestabilnom stave, je preto často vhodnejšie technicky a aj personálne dobre vybavená záchranka, ktorá môže pri akejkoľvek komplikácii ihneď zastaviť a v resuscitačnej starostlivosti môže pokračovať v pokoji a v relatívne komfortných podmienkach.

Záchranná služba ošetruje hlavne ťažké úrazy po dopravných nehodách

Opak je pravdou. Viac ako 80% pacientov záchranných služieb tvoria ľudia chorí – väčšinou starší a chorí. Typickou diagnózou je zhoršenie stavu pri chronickej ischemickej chorobe srdca, dýchacie ťažkosti pri chronickej obštrukčnej chorobe pľúc, cievna mozgová príhoda apod.

Úrazové príčiny sa vyskytujú najmä u mladších ľudí (a z toho ešte asi cca polovica výjazdov záchranky k mladým ľuďom súvisí s rôznymi otravami – či už zo samovražedných úmyslov, alebo u narkomanov vrátane alkoholikov) a detí (tu ako u jedinej vekovej skupiny prevažujú úrazy nad ochoreniami).

Všetky úrazy dohromady tvoria asi 15 – 20 percent všetkých prípadov výjazdov záchranných služieb. Asi polovica úrazov súvisí s dopravnými nehodami, zvyšné sú úrazy športové, pracovné a domáce.

Skutočne život ohrozujúcich prípadov je asi 10 – 15 percent zo všetkých zásahov. Tie majú opäť v úplnej väčšine pôvod v ochoreniach (infarkt myokardu, pľúcna embólia, závažné otravy …) a len cca 1 – 2 percentá všetkých zásahov tvoria závažné, život ohrozujúce úrazy a prvá pomoc pri veľkých dopravných nehodách.

V najhoršom prípade je potrebné aplikovať elektrické šoky

Elektrický šok – správne “defibrilácia” – sa používa len v úplne presne definovanej situácii: u takzvanej fibrilácie (kmitania) srdcových komôr. Fibrilácia komôr je stav, keď sa jednotlivé svalové vlákna srdcového svalu nesťahujú koordinovane, ale každé zvlášť. Výsledkom teda nie je jeden mohutný sťah srdca ako celku, ale “chvenie” srdcovej svaloviny, ktoré nemá prakticky žiadny efekt na vypudzovanie krvi zo srdca a teda udržanie funkčného telového obehu.

Fibrilácia komôr je typickou komplikáciou, ktorá zabíja pacientov postihnutých infarktom myokardu (odumretím časti svaloviny, ktoré je spôsobené upchatím niektorej z tepien zásobujúcich srdca). V takom prípade je defibrilácia – teda elektrický výboj, ktorý v jeden okamih uvedie všetky vlákna srdcového svalu do rovnakého elektrického stavu – jediná existujúca metóda ako tento nepriaznivý stav ovplyvniť.

Avšak zďaleka nie každý pacient v bezvedomí trpí touto poruchou srdcového rytmu. U časti z nich je srdcová činnosť zachovaná a k bezvedomiu došlo z úplne iného dôvodu.
U ďalších už srdce neprejavuje žiadnu aktivitu – svalové vlákna sa už nesťahujú vôbec. U týchto skupín pacientov naopak nemá prevedenie defibrilácie žiadny praktický význam a naopak zdržuje záchrancu od realizácie nepriamej masáže srdca.

Najúčinnejšia pre záchranu života je injekcia priamo do srdca

Priama aplikácia liekov do dutín srdca je metóda, ktorá sa v praxi už veľmi dávno nepoužíva. Jej myšlienka spočívala v tom, že liek (spravidla zo skupiny liekov stimulujúcich srdcovú činnosť – napr. adrenalín) podaný do srdcovej komory sa dostane k cieľovým bunkám veľmi rýchlo – vlastne jedinou kontrakciou (stiahnutím) srdca je liek “postrčený” do vencovitých tepien srdca.

Bohužiaľ v praxi má metóda niekoľko nevýhod. Predovšetkým – hoci sa to nezdá – trafiť srdcovú komoru “naslepo” ihlou cez hrudnú stenu nie je až také jednoduché ako sa zdá. Výkon nejde nijako ľahko “nanečisto” trénovať a prevažná väčšina pokusov tak končí neúspechom (injekciou vpichnutou do svalu, alebo mimo srdca). Často o tom, že injekcia netrafila srdce vôbec ani nemusíme vedieť. Ďalšou nevýhodou je, že hrozí veľmi vážne poškodenie srdcového svalu a tepien, ktoré sa po srdci vinú s rizikom závažného krvácania do osrdcovníka. To by bola veľmi ťažká a často smrtiaca komplikácie.

V poslednom rade pri zákroku v teréne hrozí zanesenie infekcie do srdcového svalu alebo jeho okolia, výsledkom čoho by bol opäť veľmi závažný a často smrteľný stav – zápal medzihrudia.

V porovnaní s tým je podanie lieku do plastovej kanyly zavedenej do žily na ruke úplne bezpečné a pôsobenie lieku sa oddiali len o niekoľko sekúnd, pričom vďaka nariedeniu ktoré nastane “cestou” liek prechádza srdcom síce v niečo menšej koncentrácii (tu ale môžeme “dohnať” podaním niekoľkých dávok súčasne) ale prechádza srdcom po podstatne dlhšiu dobu.

V núdzi, kedy nie je žilový prístup k dispozícii, možno tiež podať niektoré lieky do trubice zavedenej do dýchacích ciest. Liek sa tak dostane prakticky priamo do pľúc kde sa okamžite vstrebe do krvi a behom okamihu sa dostane malým krvným obehom do srdca.

S postihnutým po nehode sa nesmie hýbať, aby sa nepoškodila chrbtica

Celkové a doslovné dodržiavanie tejto “poučky” už stálo život mnoho zranených … Myšlienka je to určite správne, ale nesmie ísť o človeka v bezvedomí, ktorý nedýcha !!! V takom prípade má absolútnu prednosť poskytnutie laickej prvej pomoci, aj keď samozrejme sa snažíme s postihnutým hýbať čo najmenej a šetrne (najmä sa musíme vyvarovať prudkých, násilných pohybov bezvládnej hlavy). Prosté uvoľnenie dýchacích ciest (miernym záklonom, “trojitým manévrom”) je v mnohých prípadoch bezprostredne život zachraňujúcim úkonom, ktorý má prednosť pred teoretickou (a pri šetrnom zaobchádzaní úplne nepravdepodobnú) obavou z ďalšieho poškodenia poraneného.

Kde ***** preboha sú tak dlho?

Včasný príchod posádky záchrannej služby je oprávnená požiadavka každého reálneho a potenciálneho postihnutého aj svedka náhlej príhody.

Pri najlepšej vôli ale nemožno očakávať, že sa záchranka na mieste zjaví za 2 – 3 minúty: dojazdový čas sa skladá z viacerých čiastkových, relatívne krátkych časov. Jednotlivé čiastkové časy sa v priemere pohybujú okolo týchto hodnôt: čas od udalosti do rozhodnutia volať záchranku, vytočenie čísla, čakanie na spojenie: 1/2 minúty a viac. Rozhovor s dispečingom: okolo 1 minúty. Odovzdanie informácie posádke, výjazd: 2-3 minúty (vrtuľník 3-5minut, z hangáru 5-10 minút). Cesta na miesto: cca 1 min / 1 km (v meste okolo 4 min., mimo mesto 7 – 10 minút a viac).

Cesta od vozidla k pacientovi (do domu, na miesto nehody): 2-5 minút. Súčet týchto časov sa len málokedy dostane pod 10 minút času, počítaného od okamihu udalosti do okamihu ako ruka zdravotníkova spočinie na pacientovi.

Len v prípade mimoriadne priaznivej súhry okolností sa podarí tento čas stlačiť pod 5 minút. Hoci na laika pôsobia tieto výpočty depresívne, je nutné konštatovať, že tieto čísla korešpondujú s rovnako počítanými časmi v najvyspelejších krajinách sveta. Najmä v život bezprostredne ohrozujúcich stavoch, je ešte tým viac potrebná laická prvá pomoci svedkami príhody: napríklad pri zástavách krvného obehu vzniknutých v súvislosti s infarktom myokardu má pri kvalitnej laickej resuscitácii (nepriama masáži srdca s umelým dýchaním z pľúc do pľúc) 50% postihnutých aj po desiatich minútach šancu na prežitie a uzdravenie, zatiaľ čo bez tejto pomoci už umiera (na mieste alebo neskôr v nemocnici) štatisticky 100% postihnutých!

Poznámka: štátna norma stanovuje, že záchranná služba musí byť organizovaná tak, aby “bola zabezpečená dostupnosť prednemocničnej neodkladnej starostlivosti a jej poskytnutie do 15 minút od prijatia tiesňové výzvy s výnimkou prípadov keď sa jedná o horskú záchrannú službu”.

Čo s ním v tej sanitke robia takú dlhú dobu, prečo už ho nevezú do nemocnice !?

Zdravotnícki záchranári pracujú v zásade dvoma spôsobmi. Pre systémy, kde nie je v sanitke lekár (celosvetovo prevažná väčšina krajín) je typický tzv. postup “scoop and run”, čiže rýchlo prísť, rýchlo naložiť, rýchlo odviezť do nemocnice, kde je až na príjmovom oddelení ( “emergency”) poskytnutá lekárska starostlivosť.

Naopak pre väčšinu európskych krajín (vrátane Slovenska) je – aspoň v najzávažnejších prípadoch – účasť lekára aj priamo v teréne. Na tomto fakte je postavený postup charakterizovaný termínom “stay and play” čiže rýchly príchod, ale potom dôkladnejšie vyšetrenie a začatie liečby priamo na mieste príhody.

Obe filozofie majú svoje výhody a nevýhody (a argumenty sú odborné, ale aj ekonomické), ale z hľadiska napríklad možností podania niektorých účinných liekov je systém s lekárom v teréne vo veľkej výhode a skracuje čas od príhody do podania liečiva a rýchlej prvej pomoci v priemere cca o 10 minút, čo je u viacerých život ohrozujúcich stavov veľmi významná doba.

V každej sanitke sedí lekár

Po Slovenských mestách a dedinách sa pohybuje viacero rozličných sanitných vozidiel. Prevažná väčšina z nich sú vozy dopravných zdravotných služieb, ktorých posádku tvorí spravidla jeden alebo dvaja vodiči, ktorí by v minulosti absolvovali základný kurz prvej pomoci.

Ide o úroveň znalostí zhruba zodpovedajúcu o niečo málo rozšírené osnovy autoškoly a tieto sanitky tiež spravidla disponujú zdravotníckym vybavením na úrovni lepšej autolekárničky.

Tieto vozidlá však vychádzajú na tiesňovú výzvu, ale na bežnú objednávku zdravotníckeho prevozu. K akútnym stavom sa ich posádky dostávajú zriedka a viac menej len náhodou.

Pri zásahu na základe tiesňovej výzvy sa môžeme stretnúť s dvoma typmi posádok. Posádku RZP (rýchlej zdravotníckej pomoci) tvorí vodič a záchranár (absolvent špecializovaného ročného nadstavbového kurzu) a v niektorých prípadoch je členom posádky aj zdravotná sestra (často muž – “brat”).

Tieto posádky sú zatiaľ vo väčšine miest SR skôr výnimkou alebo nie sú využívané vôbec, ale vo veľkých aglomeráciách (napr. v Bratislave) už zasahujú samostatne až u 2/3 všetkých výziev.

Posádku RLP (rýchlej lekárskej pomoci) tvorí vodič, sestra, lekár a v niektorých prípadoch ešte záchranár. Tam, kde je k dispozícii posádka RZP, zasahuje posádka RLP iba ​​u závažnejších prípadov, tam kde RZP nie je k dispozícii, sa rýchla lekárska pomoc posiela ku všetkým výzvam.

Špeciálnym prípadom posádky RLP je posádka vrtuľníka leteckej záchrannej služby, tvorená iba lekárom a záchranárom (sestrou) a posádka RLP pracujúca v stretávacom systéme (rendesvous). V takom prípade sa spravidla lekár s vodičom a prípadne so sestrou dopravujú rýchlym osobným vozidlom na miesto hlásenej udalosti, kde sa schádzajú s bežnou sanitkou, spravidla posádkou RZP.

Po vyšetrení a ošetrení je pacient buď ponechaný na mieste (zriedka), alebo transportovaný do nemocnice. V absolútnej väčšine prípadov tento transport obstará samostatná posádka RZP a lekár je voľný pre prípadný ďalší zásah. Len najzávažnejšie prípady lekár sprevádza priamo s vozidlom RZP až do nemocnice.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *